Oldalak

A következő címkéjű bejegyzések mutatása: friends. Összes bejegyzés megjelenítése
A következő címkéjű bejegyzések mutatása: friends. Összes bejegyzés megjelenítése

2012. június 20., szerda

Születésnapo(m/d)ra


Teszkóban jártam, a boltba,
Ez a számla tanúskodik róla. 
Errol is te tehetsz Julka, 
Hisz (25x12)-9 hónapja voltál megfoganva.

Éljél nagyon soká, mondja Kinga,
Meg Andi is, a poharakat forgatva.
A tobbiek nevét nem sorolom,
a rímeket így is nehéz osszehoznom.

Ha ezt a verset egyszer abbahagyom,
Elolvashatod.
De hogy oszinte legyek,
Nem lesz belole nagy hasznod.

Kattan a gép, 
a furge ujjak fényképeznek.
Iszik a nép,
Itten mind téged éltetnek.

Éljél soká Juli,
Én is azt mondom,
És hangsúlyozom:
Éljél soká Juli. 

A tegnap esti születésnapkezdés mementójaként áll itt ez a vers Lívi tollából. 

Mindenkinek nagyon köszönöm a kívánságokat. Isten tartsa meg jószokástokat. 

2012. január 30., hétfő

Becherovka

We've been very "grrrr-uuuhhhh-aaaahh-ddduuuuuuh" today. Both of us. We just simply couldn't find our way to express, to capture, to connect, to be in harmony with ourselves. Struggling. Frustrated. Keen on getting over this fuss. Went to mass, and the situation seemed under control for a little while.
Then. While drinking our tea we stated:
- We should get drunk. Just a little. Would help.
- Let's get a bottle.
- Fine.
On the bus, on our way home I lost the track again. Couldn't focus. Could not tell anything. At least anything normal or different. (God gracious, how pathetic I am.)
Changed buses, get off at the supermarket. Stated I don't really have money now. Problem solved and now I have debt.
Then. We got home and had a sandwich. (With ham and cheese. I don't even remember the time I last had ham on my sandwich.) Finally, and the first time ever since we have them, took the tiny glasses and poured ourselves a drink.
- Cheers! To us.
We Drank.
Then. Laughed and made coffee.
Then. I don't even know how, even when I saw it with my own two eyes, there was coffee and tonic all over the kitchen.
We laughed.
- At least we had the adventure of it. This is how home alcoholism begins.
We laughed while cleaning up the mess.
But still felt pathetic.

2010. szeptember 14., kedd

Prvá pohľadnica

Na počesť Jarky, mojej drahej priateľky z Martina, tento príspevok zverejním v slovenčine. Ospravedĺňte moju úbohu slovenčinu a stručnosť, no posnažím sa.

Dneska som mala extrémne dlhý deň. Ráno som vstala o 6.00 aby som ešte spravila domácu úlohu z latiny a prečítala, čo bolo treba z dejepisu. Ani esej som ešte nemala dokončenú hoc som na ňom pracovala vlastne už od štvrtka. Na reading materials na americkú literatúru už ani nespomeniem, aj domácu úlohu som zabudla spraviť. Takže celý deň, od 8.30 som bola v škole, silná a obrovská dávka kávy z Beanu, do knižnice, potom späť do školy, na omšu, večera a activities fair, kde som sa zapísala do klubu medzinárodných študentov a prihlásila sa na dobrovoľnícku vecičku, ale o tom neskôr... (Ja viem, mala som tu celý víkend, akože som to nestíhala??? No tak, že som písala tú 5-stranovú esej na tému Passion and reason in Homer's Iliad...no a predtým než som začala, prečítala prvých 9 kapitol z Iliady ešte raz...hádam to všetko vysvetľuje.)
Až po tomto všetkom som si spomenula na svoju malú poštovú schránku zlatučkú. Očakávala som prázdne vnútro. Tak som bola bohovsky prekvapená keď som tam našla pohľadnicu úžasne "infantilnú", akokeby nakreslenú pre mňa s Mickey Mouse-om :) s podpisom Jarka J. Srdce mi poskočilo, úsmev obrovský na obraze, asi ma tu mali za blázna, že som tak sebe nahlas sa smiala :) A srdce mi ešte stále poskakuje. Tých pár krátkych, ale srdcom preplnených riadkov som už prečítala asi aj stokrát. Mám z nich neopísateľnú radosť. "Len malé priateľské gesto." Oveľa cennejšie ako...ani neviem k čomu to prirovnať (nechcem povedať "ako sto e-mailov" lebo potom mi nebudete písať maily :P ). Ale no, veď viete, som stará romantická škola. Obdivujem lístočky a neuveriteľne si cením, keď aj jeden z času na čas dostanem. Je to niečo úplne iné ako dostať e-maily alebo FB-message...Môžem si to nosiť zo sebou, môžem si to kedykoľvek a kdekoľvek prečítať koľkokrát len chcem. Ale najviac si cením, že dotyčný/-á odosielateľ/-ka bral/-a odvahu si to napísať rukou, a ešte k tomu zájsť aj na poštu - len kvôli MôJMU listu :)

Fantastický pocit vedieť, že niekto si podíde všetky tieto ťažkosti, a vôbec, že si na mňa spomenul/-a.
Jarka, buď si istá, že tvoja pohľadnica už aj našla svoje miesto v karizbloku, aby som ju mala stále pri sebe, a mohla kedykoľvek na ňu pozrieť a spomenúť si na tvoju milú tváričku. Som veeeeeľmi vďačná, že si mi aj touto pohľadnicou darovala pocit cennosti :)